Podpredseda vlády Richard Raši si uctil pamiatku desaťtisícov vojakov, ktorí pred 74 rokmi oslobodili Československo. Prinášame Vám jeho príhovor v plnom znení:
Vážení pamätníci Druhej svetovej vojny, vážené dámy, vážení páni,
stretávame sa tu dnes, aby sme si pripomenuli, že od ukončenia Druhej svetovej vojny a s ňou spätých hrôz uplynulo už 74 rokov. Stretávame sa tu, aby sme si pripomenuli desivú bilanciu, ktorú so sebou vojna priniesla. Milióny a milióny mŕtvych. Svet nasiakol krvou svojich detí, národ bojoval proti národu, Európa bola v plameňoch a s ňou aj jej demokratické a humánne ideály.
Len pri oslobodzovaní Slovenska padlo 60-tisíc vojakov Červenej armády, 10-tisíc rumunských vojakov a viac ako dva a pol tisíc vojakov prvého Československého armádneho zboru. Každý jeden z osloboditeľov bol niekoho syn, brat či otec. Každý jeden bol oplakávaný, hoci sa možno jeho najbližší ani nikdy nedozvedeli, kde presne padol, či kde ležia jeho ostatky. Pri pamätných dňoch, ako je tento, bilancujeme, ale musíme si uvedomiť, že za každým číslom označujúcim počet padlých, sa skrývajú jedinečné životné príbehy, srdcia, ktoré dotĺkli príliš rýchlo a príliš drasticky. A práve na tlkot desiatky tisíc týchto sŕdc musíme pamätať. Lebo pokiaľ budú žiť v našich spomienkach, obeta týchto odvážnych mužov nebola zbytočná.
74 rokov z pohľadu histórie ľudstva je len krátky okamih, jedno žmurknutie očí. Z pohľadu života človeka je to obdobie, kedy celá generácia pamätníkov vojny ukončila púť na tomto svete a zostalo už len pár z nich, ktorí sa s nami ešte môžu podeliť o svoje autentické spomienky. A hoci sa ich rozprávanie zachovalo na stránkach kníh a môžeme si ho vypočuť z filmov a dokumentov, nič nenahradí autentický rozhovor. O vojne a jej skaze mnohým z nás rozprávali prastarí či starí rodičia. Spomínali na chvíle, kedy sa báli o svoj život, či život svojich blízkych a varovali nás pred návratom vojny. Hoci to pre nich nebolo radostné rozprávanie, nechceli, aby sa na ich utrpenie zabudlo. Kto však dnes pred vojnou, neslobodou, útlakom či fašistickými náladami vystríha našu mladú generáciu?
Pripomínajme našim deťom a ich deťom, prečo je vojna zlá a prečo sa už história spred 74 rokov nemôže opakovať. Hovorme s nimi o nástrahách nacizmu v akýchkoľvek formách, odsúďme pred nimi xenofóbiu, ale aj rasizmus. Vytvorme spomienkový most medzi generáciami. Medzi tými, ktorí pomaly odchádzajú a tými, ktorí ešte len prichádzajú. Vychovávajme, učme a nemlčme. Stojme na strane toho, čo je dobré a nie ľahké. Lebo ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený znovu ju opakovať.
Extrémistické nálady rastú aj v Európe. Krajná pravica je na vzostupe a infiltruje sa do politiky. Potichu sa zakráda dúfajúc, že udrie silno a neodvratne. Pohrobkovia fašistov sa pod zámienkou slobody slova a názoru dostávajú do politiky nielen u nás na Slovensku, ale aj v Nemecku, Španielsku, Rakúsku či Taliansku.
A práve dnes, 74 rokov od oslobodenia vtedajšieho Československa od fašizmu, režimu, ktorý bez mihnutia oka vraždil vlastných občanov, v časoch, keď sa Slovensku ekonomicky darí, keď už 15 rokov je plnohodnotným členom Európskej únie, musíme hľadať spôsoby, ako ľuďom vysvetľovať, že ľúbivé reči ľudí, ktorých sympatizanti pochodujú v uniformách, nič nevyriešia a prosperitu ľuďom neprinesú.
Naši osloboditelia nám pred trištvrtestoročím ukázali, že postaviť sa proti zlu je potrebné aj za cenu najvyššiu – vlastného života. A hoci väčšina z nás v tom čase ešte nebola na svete, naša vďačnosť pretrváva. Ešte raz – ĎAKUJEME.
A na záver mám jednu prosbu ku všetkým občanom Slovenska. Keď sa budete kedykoľvek rozhodovať, komu dáte čo i len malú moc ovplyvňovať veci verejné, spomeňte si na svojich rodičov či starých rodičov, ktorí hrôzy vojny zažili a porozmýšľajte, ako by konali oni. A keď tak urobíte, naše krásne Slovensko sa stane lepším a nenávisti a neznášanlivosti zabuchnete dvere…
Ďakujem.
